PRÍBEH Z MEDŽUGORJA

            „Do Splitu som sa nechcel vrátiť. Chcel som ostať v Medžugorji, kde som zažil znovuzrodenie. Ako bývalý narkoman som však mal problém nájsť si prácu. Pomohli mi známi kňazi. Raz za mnou prišiel otec Slavko Barbarič a hovorí mi: „Goran, mám pre teba prácu. Budeš robiť riaditeľa...“ Myslel som, že si zo mňa strieľa. Vlastne to tak aj bolo. Ale prácu pre mňa mal.
            Dostal som na starosť asi štyridsať záchodov pre pútnikov. Bol som spokojný. Umýval som, upratoval, modlil som sa, spoznával ľudí. Ale postupne som bol stále viac nervózny. Pracoval som od rána do večera, častokrát až do noci. Malo to svoje výhody, lebo nemal som čas myslieť na hlúposti a peniaze, ktoré som za prácu dostal, som nemal čas míňať. Ale ja som si chcel nájsť dievča. A ako som ju mal stretnúť, keď som celé dni čistil záchody?
            Raz okolo mňa prešla a neuveríte – ja som vedel, že toto bude moja žena. Keď som to povedal pred chalanmi, smiali sa. Hovorili mi: „Pozri sa na ňu, aká je pekná. A ty si tak škaredý, celý potetovaný...“ Neskôr som sa dozvedel, že sa volá Katka. Bola Češka, o trinásť rokov mladšia odo mňa. Nikdy nemala chlapca a uvažovala nad vstupom do rehole. Do Medžugorja prišla, aby sa modlila za svoje povolanie. Zamestnala sa v penzióne, aby mala kde bývať a z čoho žiť.
            Deväť mesiacov som ju dobýjal. To som už mal času viac, lebo som od záchodov prešiel k zametaniu medžugorských ulíc. Ona ma odmietala, kričala, že som škaredý, nudný, ponižovala ma. Ja som sa modlil a vytrvalo som za ňou chodil s kytičkami a čokoládkami, a ona predo mnou utekala a zamykala sa do svojej izby. Mal som dojem, že za celých tých deväť mesiacov sme sa vo vzťahu neposunuli ani o milimeter ďalej.
            Pochopil som, že takto to ďalej nepôjde. Rozhodol som sa zmeniť taktiku. Stretol som ženu, Nemku, ktorá mi dala najavo, že by jej neprekážal vzťah s bývalým narkomanom. A tak som Katke oznámil, že odchádzam za ňou do Hamburgu a možno sa tam ožením. A že ona ma už neuvidí, keď je taká hlúpa. Bol som nahnevaný, keď som jej o tom hovoril.
            Na moje prekvapenie Katka ušla do svojej izby. „Možno jej to naozaj nie je jedno, že odchádzam,“ pomyslel som si. A naozaj, ona spoznala, že vo vnútri nie som zlý človek, cítila voči mne aj sympatie, ale zároveň mala strach z mojej minulosti. Chcela mi to povedať, ale nevedela, či je to Božia vôľa, aby si predo mnou otvorila svoje vnútro.
            Šla na Križevac. Tam sa modlila: „Ježišu, Goran odchádza. Neviem, či to chceš, aby som mu povedala, čo cítim.“ Preto poprosila: „Prosím, ak Goran za mnou dnes večer príde a položí mi otázku: „Katka, nechceš mi niečo povedať?“, sľubujem ti, že si pred ním otvorím svoje srdce, lebo budem vedieť, že to ty takto chceš.“ Ale bola presvedčená, že neprídem, pretože videla, aký som bol na ňu nahnevaný.
            Večer som vstúpil do penziónu. Sedela pri stole s kamarátkami. Pristúpil som k nej a položil som jej jedinú otázku: „Katka, nechceš mi niečo povedať?“ A ona sa začala celá chvieť. Opýtal som sa jej: „Čo sa stalo? Prečo sa celá trasieš?“ A ona na to: „Prosím, poďme von.“ A hovorila o tom, že ma má rada, ale že už je neskoro, pretože idem za ženou kamsi do Nemecka. A ja jej na to hovorím: „Áno, ale poznali sme sa len päť dní, a ona si ma chce vziať. Tebe to pripadá normálne? Mne nie. Nech si tam je. Vieš čo, ostanem tu a skúsime to spolu my dvaja...“ A to sa ona zľakla. Lebo si myslela, že odchádzam. A zrazu by mala vstúpiť so mnou do vzťahu. Opäť vyslovila svoje „nie“, ja zasa „áno“ a bol som tak neúnavný a otravný, že ma nedokázala odbiť. Dala si však podmienku: „Nijaký sex, ani pusa na líce, ani za ruku sa nebudeš so mnou vodiť do svadby! Teda – ak nejaká svadba vôbec bude.“ Povedal som: „Žiadny problém. Čím všetkým som v živote prešiel. Vydržím aj toto.“
            Takto sme fungovali pätnásť mesiacov. Ja som bol pohotový kedykoľvek si ju vziať, hovoril som jej: „Mám už svoje roky, chcem mať svoju rodinu, deti“, no ona stále: „Pomaly, Goran, pomaly, ty sa strašne ponáhľaš.“ Po pätnástich mesiacoch som jej povedal: „Vieš čo, Katka, buď sa za mňa vydáš alebo si choď svojou cestou! Ja nechcem s tebou chodiť desať rokov! Ja som si teba už vybral a ak mi ty neveríš, nehnevaj sa, je to tvoj problém. Chcem od teba odpoveď!“
            Katka bola v koncoch. Opäť sa vybrala na Križevac. Natrafila na skupinku slovenských pútnikov s kňazom. Ten mal v ruke Bibliu. Poprosila ho: „Otče, nemohla by som si od vás požičať Bibliu?“ On jej ju podal a hovorí jej: „Kľakni si, budem sa za teba modliť!“ A modlil sa za ňu a na záver ju požehnal.
            Potom šla do ústrania a modlila sa: „Ježiš, Goran chce odpoveď. A ja stále nie som si istá, či je to tvoja vôľa, aby som si ho vzala. Bojím sa, že začne opäť piť, brať dogy, alebo ma bude biť. A ja si ho musím vziať na celý život! A on chce ostať celý život tu, v Medžugorji, a ja tu nikoho nepoznám...“ Takto sa modlila a keďže cítila vážnosť rozhodnutia, otvorila si Bibliu. A prečítala: „Zostaň, kde si, to je tvoja cesta.“ Bolo to tam tak krásne a jasne napísané: „Vydaj sa za Gorana“, ale ona stále nedôverovala. Teraz sa na mňa nehnevajte, vy, ženy, ale niekedy tak veľmi komplikujete veci!
            Stále teda pochybovala a takto schádzala z Križevacu dole. Zrazu sa náhle otočila a ešte raz sa dobre prizrela kňazovi. Akoby ho už niekde videla. Spomenula si. Raz, keď mala jedenásť rokov a s babkou prechádzala cez Jihlavu, vošli do kostola. Bola svätá omša a slúžil ju mladý kňaz. Keď omša skončila, ten kňaz sa s ňou rozprával a na záver jej povedal: „Dievčatko, kľakni si a ja sa za teba pomodlím. Za tvoj život, za tvoju budúcnosť, za tvoje povolanie. Budem sprevádzať tvoj život vo svojich modlitbách.“ A modlil sa. Dvanásť rokov ho nevidela. Ale tu, v Medžugorji ho stretla. Kňaz, ktorý jej na Križevaci podal Bibliu a modlil sa za ňu, bol ten istý kňaz, ktorý sa za ňu modlil pred rokmi. (Je to otec Dušan Mesík, ktorý pôsobí pri Banskej Bystrici.) Až vtedy uverila, že si ma má vziať za manžela.
            Vzali sme sa v jubilejnom roku 2000. Máme päť detí vo veku 14, 12, 9, 6 a 1 rok.
            Chcem vám povedať, aby ste nikdy nestrácali nádej. Modlite sa vo svojich starostiach! Niekedy treba prejsť ťažkou krížovou cestou, kým dôjdeme k Svetlu. Predstavte si, tá moja druhá mama, ktorú som chcel dvakrát zabiť, tá nechala za mňa každý mesiac slúžiť omšu. Vytrvalo sa modlila za moje obrátenie. Nikdy neprestala veriť, že sa tak stane. Toto neviem od nej, ale povedali mi to iní. Môj otec ešte žije. Má osemdesiattri rokov a vyzerá lepšie ako ja. Máme spolu dobrý vzťah. Raz mi povedal: „Goran, syn môj, slnko sa usmialo nad naším domom...“ Brat, ktorý bol alkoholikom, už dlhé roky nepije. Podobne ako on i jeho žena je hluchonemá. Majú dve už dospelé deti, ktoré sú zdravé.
            Toto sa vďaka viere a modlitbe zmenilo v našej rodine. Tak, ako nás zlo zničilo a rozdelilo, tak nás dobro dalo opäť dokopy.“

(spracované podľa relácie Rádia Lumen, marec 2016)